Rehoľa

Autor: Denis Jánošík | 22.6.2021 o 15:49 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  61x

Rehoľa či pokora?

Pred sedemdesiatimi rokmi, v minulosti, nemali rehoľníci život ľahký.

Spočiatku sa im žilo, azda dobre. Než prišli nepokoje.

Komunisti, v bývalom Československu, kuli pikle. Ako sa zbaviť viery.

Nielen viery, ale celej cirkvi. Tvrdia vraj, že konajú protištátne.

Nikto nič netuší, azda ani v mysli na to nemyslí, čo chystajú komunisti.

Pripravujú pekelný plán, ako zhodiť rehole.

Reholí nie je azda veľa, ale ich to nezaujíma.

Plán už pripravený a len čakajú, keď vojská vyjdú .

Vyjdú von, smerom na boj.

Vyzbrojení sú až po uši, veď to každého naučí, tvrdia komunisti.

Akciu preberá štátna bezpečnosť, ktorá sa hrá na ňuchačov.

O pár hodín sa k nim pripoja ďalšie bezpečnostné zložky.

Už len čakajú, kedy hodiny  polnoc odbijú.

Úderom polnoci začínajú vrtochy.

Vrtochy, také neľudské a neslýchané.

V kláštoroch sa boja, lebo nič netušia.

Kto im neotvorí, má dvere na božej vôli.

Všetkých zháňajú na jedno miesto, aby im povedali ich podlé gesto.

Následne ich prevezú  na jedno sústredené miesto.

Rehoľníci, sústredení na jednom mieste sa riadili pravidlami väznice.

Popri práci  mali rehoľníci čas na prevýchovu.

Rozhovor o vonkajšom svete  pre nich bol v nedohľadne.

Nepočuli o ňom nič, ak áno, tak mali šťastie.

Strážení ako najväčší zločinci boli naši rehoľníci.

Najťažšie to prežívali v Podolinci, kde boli neslobodní.

Ak niečo porušili, mali trest v pivnici.

Rehoľníčky netušili, že ich čaká život strašný.

Predsa boli dámy, tak i komunisti mali svoje plány.

Nemali to také ťažké  ako páni.

Boli na nich milší ako k pánom, ak by nespolupracovali, chovali by sa k nim tak právom.

Dámy mali šťastie, že občania ich nedali.

Ľudia ich bránili a nesúhlasili.

Dokonca sa postavili na odpor.

Komunistom to až tak nevyšlo.

Pokoj bol  len chvíľočku, kým im neprišli na pomoc.

Scenár ako z hororu  prežívali azda náhodou.

Rehoľníčky  rovnakým spôsobom zajali.

A to im nevyšlo, lebo nemal sa kto starať o chorých.

Po obsadení kláštorov bolo nešetrným spôsobom  všetko zničené.

Vzácne rukopisy, tlače, obrazy i nábytok rozkradnuté.

Všetko zhabal štát a začal budovať.

Z  kláštorov sa stavali  rôzne úrady, inštitúcie.

A to len kvôli tomu, že cirkev mala väčší vplyv.

Najbolestivejším dopadom pre nich bolo utláčanie.

Utláčanie doslova nie , ale desaťročia  prenasledovania.

To sa skončilo, nie až tak dávno.

Ale mám taký pocit, že o pár rokov bude tam, kde boli oni.

 

Sme národ, ktorý sa nevzdáva. A dúfam, že vzdávať sa nebude.

Spolu dokážeme všetko, aj to, čo sa dokázať nedá.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prokurátor Remeta: Začali sme trestné stíhanie pre zmarenie razie inšpekcie

Spory medzi silovými zložkami trvajú už týždne.

Komentár Zuzany Kepplovej

U Pelleho nehľadajú riešenia, ale výhovorky (komentár)

Žiadne "naučiť sa žiť s covidom" neexistuje a oni to dobre vedia.


Už ste čítali?